Rodinný život nie je vždy med lízať, ale stojí za to
„Som single a vyhovuje mi to.“ Často môžeme počuť takýto výrok z úst ľudí nielen mladšej, ale aj strednej generácie. Individualizmus akoby hýbal touto dobou. ,,Ísť si to svoje“ a nehľadieť na nikoho iného, len na seba, svoje zabezpečenie a pohodu je akoby čoraz populárnejšie. Prečo je tomu tak a kde sa vytráca tisícročná tradícia ľudstva, pre ktoré bola rodina najprirodzenejšou životnou cestou a jednoducho prostredím, v ktorom vždy existovali?
Dnes už nepotrebujeme pracovať na poli či chovať domáce zvieratá, aby sme si dokázali zabezpečiť životné potreby, čokoľvek je za peniaze dostupné a takmer každý si tie peniaze nejako dokáže zarobiť. Prvotná funkcia rodiny – spoločne prežiť – sa stratila. Avšak to rozhodne nie je všetko, čo rodina ponúka. Žiť rodinný život prináša mnoho radostí, aj starostí, no paradoxne cez tieto starosti rastieme. Byť prepojený s ďalšími ľudskými bytosťami v tak blízkych vzťahoch, totiž vyžaduje v prvom rade zamerať svoju pozornosť a energiu na iných, ktorí to práve potrebujú.
V tom sa ukrýva veľká škola života, ktorú nám dávajú predovšetkým deti, malí bezbranní ľudkovia prichádzajúci na túto Zem celkom závislí na našej starostlivosti. Myslím si, že detský úsmev či smiech je tak nádherný práve preto, že je to jediná cena, ktorú deti vedia zaplatiť za našu snahu. No určite budete rovnakého názoru, že táto cena lásky je nevyčísliteľná.
Vo väčšine prípadov pokladám odklon od rodinného života skôr za sebectvo než životnú misiu. Rozhodne existujú výnimky, ako človek, ktorý zasvätí svoj život naplno pomoci biednym ľuďom a v rámci jeho 12 hodinového pracovného času mu na rodinu skrátka energia neostáva – to rešpektujem ako inú správnu voľbu či životné poslanie. No čo sa dá povedať o človeku, ktorý prežil väčšinu života úplne sebecky, zdanlivo mu nič nechýbalo, ale s pribúdajúcimi rokmi sa cíti prázdny a osamelý?
Aby som nevyznela ako úplný zaslepený ignorant, musím podotknúť, že osobnostný rozvoj jednotlivca pokladám za správny a viac než žiadúci. Každý z nás musí byť v prvom rade spokojný a šťastný sám so sebou, nemôže túto ťarchu vysporiadania sa so svojou existenciou a otázkami vo vnútri presúvať na iných, napr. na partnera. Nemôže očakávať, že práve ten správny princ na bielom koni mi konečne prinesie vysnené šťastie… To je chyba mnohých, ktorí sú napokon po svadbe nešťastní a veria lži, že chyba je vždy v tom druhom, preto skúšajú znova a znova nájsť šťastie a uspokojenie vďaka inej ľudskej bytosti. Áno, s niekým si rozumieme viac a s niekým menej, avšak nikdy naše vnútorné uspokojenie nezávisí od nikoho iného, než nás samých.
Napokon verím v to, že rodina a rozvoj osobnosti si nijako navzájom neprekážajú, práve-že sú si nápomocné. Rodina nám poskytuje prostredie istoty, ľudí, pred ktorými sme sami sebou a poskytujú nám najlepšiu reflexiu našich zlých aj dobrých stránok. Rovnako sú to ľudia, na ktorých sa môžeme vždy spoľahnúť a my sami sme pre tých ostatných takisto veľmi dôležití.
Fotografia: © bigstockphoto
